Slovo „diabetes“ pochádza z gréčtiny a znamená „roztiahnuté nohy“ (kvôli nadmernému vylučovaniu moču). Bežne sa však prekladá ako „priechod“ alebo ako „močová úplavica“. „Mellitus“ je latinské slovo a znamená „medový“. Názov „diabetes mellitus“, čiže „medový prietok“ alebo aj „cukrová úplavica“, sa vzťahuje na sladkú chuť moču cukrovkárov.
Už starovekí Indovia si všimli, že moč istej skupiny chorých priťahuje hmyz, obzvlášť mravce. Po vypátraní príčiny nazvali „chorobou sladkého moču“. O niekoľko storočí neskôr Avicenna, osvietený perzský lekár, opísal abnormálny apetít a kolaps sexuálnych funkcií sprevádzajúcich toto ochorenie. Dokonca bol schopný rozlišovať medzi diabetom I. a II. typu. Avicenna, tak ako mnoho lekárov pred ním a za ním, nemal veľa iných diagnostických pomôcok ako vlastné zmysly, teda čuch a chuť. Áno, ochutnávanie moču bolo po celé stáročia tým najsprávnejším vyšetrením, ktoré doktorov privádzalo k diagnóze cukrovky.
V roku 1889, kedy Joseph von Merig a Oskar Minkowski pochopili význam podžalúdkovej žľazy pre túto chorobu, už moč potrebné ochutnávať nebolo – nahradilo ho chemické stanovenie glukózy v moči. K tomuto dôležitému objavu sa dopracovali pozorovaním psov, ktorým vyoperovali pankreas. Psy bez podžalúdkovej žľazy javili rovnaké symptómy ako ľudia chorí na diabetes.
Od pochopenia významu pankreasu k objaveniu inzulínu bol už iba krôčik – a za tento krôčik bola v roku 1923 udelená Nobelova cena. Dostal ju Frederick Grant Banting a riaditeľ laboratória MacLeod, ktorí sa o ňu podelili s ostatnými spolupracovníkmi a svoj objav predali svetu za symbolický jeden dolár.
No ani dnes však zďaleka nie sú objasnené všetky otázky týkajúce sa príčin a hlavne následkov choroby zvanej diabetes mellitus, a naďalej platí výrok jedného z Aristotelových učiteľov: „Diabetes je záhadným ochorením.“
